Svätých Jána Fišera, biskupa, a Tomáša Morusa, mučeníkov

22.06.2022 0:00-23:59 Streda

Miesto konania: Slovensko, Celé Slovensko

Tomáš Morus a Ján Fisher, mučeníci svedomia

 

Je paradoxom, vlastným tomuto svetu, že nositelia morálneho ideálu často zdieľajú podobný osud: ak nepodľahnú nátlaku brutálnej moci, zaplatia za vernosť svojmu svedomiu životom. Sú to „blahoslavení, ktorí trpia pre spravodlivosť, lebo ich je kráľovstvo nebeské“. V minulom storočí pod tlakom nositeľov zhubných ideológií bolo takto zmarených veľa cenných životov. Tým sa nám stávajú zrozumiteľnejšími aj osudy mučeníkov vzdialenejších storočí, často vzácnych ľudí výnimočných kvalít, ktorých mená sa zapísali do zoznamu mučeníkov svedomia. V turbulentných dejinách Anglicka 16. storočia to boli Ján Fisher a Tomáš Morus.

Boli blízkymi priateľmi a mučeníkmi v tej istej veci. Prvý ako biskup z Rochestru a kancelár univerzity v Cambridge, druhý ako bývalý lord-kancelár kráľa Henricha VIII. Obaja odmietli prísahu vo veci zákona o následníctve na trón pre potomkov kráľa a Anny Boleynovej. Predchádzal tomu ich nesúhlas s tzv. "Zákonom o zvrchovanosti“, ktorý znamenal založenie novej Anglickej cirkvi s kráľom ako jej hlavou. Zomreli pre svoju vernosť pápežovi a rímsko-katolíckej cirkvi odmietnutím uznať kráľovskú zvrchovanosť nad cirkvou a zrušením pápežovej jurisdikcie a pre svoj odpor voči kráľovi Anglicka. Boli obidvaja odsúdení podľa zákona o velezrade, ktorý stanovil trest smrti za odmietnutie zákonného nároku kráľa. Celá Európa, katolícka i protestantská žasla, ako sa kultúrne kresťanské Anglicko vedome a dobrovoľne zbavilo svojich najlepších ľudí.

 

 

 

Ján Fisher a Tomáš Morus boli blahorečení v r. 1886 pápežom Levom XIII. a svätorečení v r. 1935 pápežom Piom XI., 400 rokov po smrti. V katolíckej cirkvi majú spoločný sviatok 22. júna, v deň smrti Jána Fishera, v anglikánskej cirkvi 6.júla, v deň smrti Tomáša Mora.

  

Svätý Tomáš Morus (1478 – 1535)

 

Anglický humanista a štátnik, právnik a spisovateľ, lord-kancelár Anglicka.

Tomáš, najstarší syn právnika Johna Mora a matky Agnes, ktorá mu zomrela v detskom veku, bol absolventom najlepších škôl v Londýne a žiakom Johna Mortona, arcibiskupa v Canterbury a kancelára Anglicka. Ten poslal svojho nadaného študenta na Univerzitu v Oxforde, kde Tomáš strávil dva roky štúdiom latinčiny a formálnej logiky. Otec povolal Tomáša naspäť do Londýna študovať všeobecné právo, ktoré v r. 1501 ukončil. Hoci uposlúchol otca, aby stal právnikom, cítil v sebe túžbu stať sa kňazom. Aby vyskúšal toto volanie, strávil štyri roky v kartuziánskom kláštore a praktizoval mníšsky spôsob života. Obzvlášť ho priťahoval františkánsky rád, ale nakoniec usúdil, že najviac môže slúžiť Bohu a blížnym ako laický kresťan. Nikdy neopustil zvyk skoro vstávať, dlho sa modliť, postiť sa a nosiť kajúcu drsnú košeľu. Boh zostal natrvalo v strede jeho života.

 

V r. 1504 sa oženil s Jane Coltovou, s ktorou prežili šťastné manželstvo obdarené štyrmi deťmi. Viedli domácnosť v centre Londýna na brehu Temže, kde býval častým hosťom holandský humanista Erazmus z Rotterdamu, Tomášov celoživotný priateľ, a mnohí ďalší veľkí intelektuáli tých čias. Jane však po šiestich rokoch zomrela (pravdepodobne pri pôrode) a Tomáš zostal sám so štyrmi malými deťmi. V priebehu niekoľkých týždňov sa kvôli starostlivosti o deti oženil s Alicou Middletonovou, o sedem rokov staršou vdovou, ktorá mala vlastnú dcéru. Sám sa postaral o kvalitné vzdelávanie svojich detí, troch dcér a syna, s najstaršou dcérou Margaret ho spájalo hlboké priateľstvo.

 

 Bol známy ako najlepší sudca v Londýne a spisovateľ, autor pozoruhodného diela Utópia, ktorým vstúpil do svetovej literatúry ako zakladateľ nového žánru (utopia, z gréckeho „ou-topos“ = žiadne miesto, miesto, ktoré neexistuje). Slovo „utópia“ tak vošlo do slovníka ako synonymum neuskutočniteľného. Kniha je písaná s humorom Morusovi vlastným, ktorý ho neopúšťal ani v posledných hodinách jeho života.

 

 Tomáš si plne uvedomoval rastúce nebezpečenstvá, ktoré Anglicku a Európe prinášala kontroverzná politika kráľa Henricha VIII. Ten mu bol spočiatku veľmi naklonený pre jeho intektuálne kvality a zveroval mu dôležité úrady vo vysokej politike. Najprv to bol úrad sudcu a kráľovho sekretára – dôverníka, potom zástupcu lorda – strážcu pokladu, vtedy ministra financií a správcu štátnej pokladnice. Stal sa kancelárom – sudcom a členom štátnej rady a konečne mu bol zverený najvyšší štátny úrad lorda kancelára (ministerského predsedu), z ktorého v r. 1532, tri roky pred svojou smrťou, odstúpil.

 

 Už ako sudca bol známy svojou neúplatnosťou, imunitou voči korupcii akéhokoľvek druhu a poctivosťou. Podporoval chudobné rodiny a často sa ujímal prípadov chudobných, ktorí prišli do sporu so zákonom. V parlamente upozorňoval na situáciu ľudí bez domova. Bol tiež obhajcom katolíckej viery v nadchádzajúcich sporoch s Lutherom.

 

 Keď bol Tomáš na vrchole svojej kariéry, Henrich požiadal pápeža Klementa VII. o zrušenie svojho manželstva s Katarínou Aragónskou, tetou cisára Karla V. Domnieval sa, že jeho sobáš s Katarínou je neplatný, pretože bola manželkou jeho zomrelého brata Artura, čo bolo veľmi nepresvedčivé. Skutočnou motiváciou bolo zaistenie mužského potomka v záujme stability vlády. Predstavitelia európskeho kanonického práva sa postavili zásadne proti nemu. Okrem toho, pápež Klement mal aj iný dôvod rozvod neuznať – riskoval by urážku Kataríninho synovca, cisára Karla V.

 

 

Henrich nemohol pripustiť, aby dôležitý štátny záujem ohrozil vplyv pápežstva. Pomohol mu tradičný britský nacionalizmus, ktorý dlhodobo hrozil rozkolom s Rímom. Mohlo k nemu dôjsť kedykoľvek, chýbala len zápalná iskra. Spoločnosť bola tradične rozdelená: Thomas More reprezentoval starú imperiálnu tradíciu, Anglicko bolo pre neho súčasťou európskej kresťanskej komunity, od ktorej sa nemohlo jednostranným aktom odtrhnúť. S európskym kresťanstvom ho spájala nerozlučiteľná duchovná zmluva, ktorá sa nedala vypovedať, ak sa nechcela protiviť Božej vôli. Nacionalistická protistrana argumentovala tým, že Anglicko by malo sledovať svoje vlastné záujmy a uprednostniť jednotu britských ostrovov.

 

 Z úradu kancelára More odstúpil (oficiálne zo zdravotných dôvodov) predvídajúc ďalší neblahý vývoj. Bol presvedčený o platnosti kráľovho sobáša s Katarínou. Henrich vyhlásil zákony, ktorými získal nástroje na ovládnutie anglickej cirkvi, „Akt o zvrchovanosti“, ktorým sa prehlásil za jedinú hlavu cirkvi v Anglicku. Pápež prehlásil druhé manželstvo s Annou Boleynovou za neplatné a kráľa exkomunikoval. Henrich chcel parlament povýšiť na ručiteľa trvalého rozchodu s Rímom, k čomu mu mohol pomôcť len vzdelaný právnik, akým bol Thomas More. Ten odmietal prijať kráľa Henricha VIII. ako hlavu anglickej cirkvi. O dva roky neskôr nový, tzv. reformovaný parlament, schválil „Zákon o následníctve“, ktorý uznal legitimitu všetkých potomkov Henricha a Anny.

 

 

 

Keď More a biskup z Rochestru John Fisher ako jediný z biskupov odmietli proti svojmu svedomiu zložiť prísahu podľa tohto zákona, boli obžalovaní z velezrady spáchanej popretím kráľovej zvrchovanosti a uväznení v Toweri. Vo väzení strávil Tomáš 15 mesiacov a napísal ešte niekoľko duchovných spisov. V procesoch, ktoré neboli právoplatné ani podľa anglických zákonov, boli obidvaja odsúdení na smrť. More sa pred súdom hájil sám, kráľ však nemal zľutovanie ani so svojimi priateľmi a odsúdil ho k desivej smrti zradcu. Nakoniec sa rozhodol k udeleniu „milosti “ miernejšieho trestu smrti sťatím. Stalo sa tak 6.júla 1535. Tomáš Morus je patrónom právnikov a politikov.

 

 Generálny prokurátor Richard Rich vypovedal, že väzeň v jeho prítomnosti údajne popieral titul kráľa ako hlavy anglickej cirkvi. Napriek Morovmu zhrozenému odmietnutiu tohto svedectva bol jednomyseľný rozsudok poroty „vinný“. Predtým, ako bol rozsudok vynesený, More hovoril „o popretí zo svedomia“.

 Jednota cirkvi bola hlavným motívom jeho mučeníctva. Jeho druhá námietka bola, že „žiadny smrteľný človek nemôže byť hlavou duchovného sveta.“ O Henrichovom manželstve s Annou hovoril ako o „príčine, pre ktorú hľadali svoju obeť“: medzi jeho sudcov patril otec novej kráľovnej, brat a strýko. Počas piatich dní napätia pripravil More svoju dušu na stretnutie s Bohom a napísal krásnu modlitbu a niekoľko rozlúčkových listov. Divákom popravy povedal, že sú svedkami toho, že „zomrel vo viere a pre vernosť katolíckej cirkvi ako dobrý služobník kráľa a predovšetkým Boha.” Správa o Morovej smrti sa stretla v celej Európe so všeobecným nesúhlasom katolíkov aj protestantov, v zradu nikto neveril. Erazmus smútil za človekom, „ktorého duša bola čistejšia ako sneh, géniom, akého Anglicko nikdy nemalo a ani mať nebude.“

 

Morus sa musel počas svojho života vyrovnať s viacerými sklamanými nádejami. Prvou bolo mierové spolužitie národov Európy, zjednotených na báze kresťanstva: “ Aby kresťanskí panovníci skoncovali s vražednými vojnami a zjednotili sa vo všeobecnom mieri.“ Namiesto toho bol svedkom zväčšujúcej sa politickej rozorvanosti Európy, kde chýbala vzájomná solidarita. Tá bola aj príčinou osudovej porážky mladého uhorského a českého kráľa Ľudovíta, ktorý v r. 1526 adresoval Henrichovi VIII. posledný zúfalý list „v mene nesmrteľného Boha“ o pomoc proti Turkom, lebo „tu ide o osud kresťanstva“. Odpoveď neprišla, Ľudovít ostal osamotený a tak prehra pri Moháči bola začiatkom osudového zvratu vo veľkej časti Európy.

 

 Morus pokladal jednotu kresťanstva za dôležitejšiu ako politický mier, videl v ňom jedinú cestu k zjednoteniu ľudstva. Ďalšie jeho želanie bolo, „aby sa otázka kráľovho manželstva vyriešila na slávu Božiu a k spokojnosti všetkých stránok“. Bol však svedkom premeny kráľa z nádejného osvieteného panovníka v neľútostného tyrana. (Podľa historických prameňov nechal popraviť vyše 72 tisíc ľudí.) Preto si Tomáš nerobil ilúzie o možných následkoch svojho odporu voči kráľovým zámerom, aj keď patril k jeho priateľom.

 

 

 

V liste dcére Margaret z väzenia v Toweri v r. 1534 píše: „ ...ani jediný raz som neprivolil myšlienke, že by som napríklad v najkrajnejšej hrôze z telesných bolestí predsa len súhlasil s vecou, ktorá by sa protivila môjmu svedomiu a vzbudila by Božiu neľúbosť.“

 

 

„Bohu vďaka, Meg, nevidím žiaden dôvod, prečo by som sa tu nemal cítiť tak dobre ako vo vlastnom dome. Zdá sa mi, že Boh zo mňa robí svoje nežne milované dieťa, berie si ma do lona a kolíše ma v náručí.“

 

 

 Spisovateľ G. Chesterton v r. 1918 prorocky napísal: ,,Tomáš Morus je v tomto okamihu dôležitejší, ako kedykoľvek predtým, ba dokonca dôležitejší ako vo veľkej hodine smrti. A predsa nie je dnes taký dôležitý ako možno o sto rokov.“ Teda práve dnes. To isté by bolo možné povedať aj o Jánovi Fisherovi.

 

 Ján Fisher (1469 – 1535)

 

Biskup v Rochestri, profesor teológie, kancelár Univerzity v Cambridge. Počas pobytu vo väzení ho pápež Pavol III. vymenoval za kardinála.

 Rovnako ako Tomáš Morus, oddaný pápežovi a cirkvi, odmietol zvrchovanosť kráľa Henricha VIII. nad anglickou cirkvou a zrušenie pápežovej jurisdikcie, čo znamenalo založenie novej cirkvi na čele s kráľom. Jeho osud nesie istú paralelu s osudom Tomáša Becketa, arcibiskupa z Canterbury, mučeníka z 12. storočia, ktorého nechal zavraždiť kráľ Henrich II. v sporoch o hranice kompetencií cirkvi a štátu, čím sa skončilo obdobie ich vzájomnej tolerancie.

 

 Ján študoval na Univerzite v Cambridge, kde získal titul Master of Arts na filozofickej fakulte. Bol vysvätený za kňaza a v r. 1501 dosiahol doktorát teológie. Stal sa profesorom teológie a v r. 1504 kancelárom univerzity. V tom istom roku bol vysvätený za biskupa v Rochestri v grófstve Kent, najchudobnejšej diecéze Anglicka, ktorú nazýval „moja chudobná snúbenica“. Zostal vždy chudobný, aj keď mal možnosť zmeniť diecézu a stať sa mocným a bohatým biskupom. Získal si priazeň Lady Margaret Beaufortovej, matky Henricha VII., anglického kráľa. Stal sa jej spovedníkom a bol ním až do jej smrti. S jej podporou založil na univerzite v Cambridge Ústav sv. Jána, kde ako jeho riaditeľ zaviedol povinnú znalosť jazykov biblie, latinčiny, gréčtiny a hebrejčiny. Postil sa a nosil kajúci pás. Mal veľmi bohatú osobnú knižnicu, priatelil sa s Erazmom Rotterdamským, ktorý ho podnietil k štúdiu gréčtiny. Svoje znalosti teológie zúročil v písaní teologických kníh, zvlášť na obranu katolíckej viery proti nastupujúcemu luteranizmu okolo r.1520. Tieto knihy mu zaistili európsku reputáciu ako teológa. Fisherove spisy, zvlášť o Eucharistii, slúžili biskupom počas Tridentského koncilu. Veľmi si ho cenil aj Henrich VIII., prehlásil ho za obrancu viery.

 

 V snemovni lordov oponoval zasahovaniu štátu do cirkevných záležitostí, presadzoval reformu cirkvi zvnútra. V cirkvi sa nakopilo veľa chýb, ktoré sa často zveličovali. Slúžili ako zámienka pre útoky voči nej a vzbudzovali voči nej odmietanie. Toto uľahčovalo cestu odluky od Ríma, ku ktorej dejinný vývoj smeroval už stáročia vplyvom silných ostrovných tradícií, ale aj striedavým príklonom k európskemu kontinentu.

 

 Keď kráľ nastolil otázku platnosti svojho manželstva a pápež odmietol, bolo zrejmé, že tentoraz sa kráľ nezastaví. Biskup Fisher sa zastával Kataríny Aragónskej, ktorej bol spovedníkom. Publikoval na jej obranu a kázal v Londýne v jej prospech, čím si vyslúžil kráľovu nevôľu. Nový parlament, ktorý bol kráľom zastrašený, schválil akt o zvrchovanej moci kráľa nad cirkvou, čím sa zrodila anglikánska cirkev. Biskup Fisher protestoval proti udeleniu titulu „najvyššej hlavy cirkvi a duchovenstva v Anglicku“ kráľovi a následne odmietol zložiť prísahu na „Zákon o zvrchovanosti“ z r. 1534 o podriadenosti všetkého kléru kráľovskej korune. Bol zatknutý rovnako ako Tomáš Morus z toho istého dôvodu. V čase uväznenia bol už vážne chorý.

 

 V poslednej chvíli sa ho pápež Pavol III. snažil zachrániť menovaním za kardinála, čo však Henrich chápal ako zradu a pre Jána to zničilo všetky nádeje. Ján odmietal pri súde vypovedať, ale bez výpovede pred súdom ho nemohli podľa zákona odsúdiť. Henrich mu nastražil rovnakú pascu ako Tomášovi Morusovi: V konverzácii, ktorá bola maskovaná ako tajná, generálny prokurátor Richard Rich údajne počul Fishera vypovedať, že kráľ nemôže byť najvyššou hlavou anglickej cirkvi. Na základe tohto falošného svedectva bol podobne ako Tomáš Morus odsúdený za velezradu a popravený 22. júna 1535. Pred smrťou sa modlil hymnus „Teba Bože chválime“ a žalm „U teba, Bože, hľadám ochranu“

 

 Kanonizáciou v r. 1935, presne 400 rokov po smrti, sa mu dostalo súčasne s Tomášom Morusom zaslúžené uznanie za svätosť života, obranu kresťanskej viery a mravov a za hrdinskú vernosť Cirkvi až po preliatie vlastnej krvi.

 

 Zdroj: https://www.kolbeweb.sk/single-post/fisher-morus