Panny Márie Anjelskej v Porciunkule

02.08.2024 0:00-23:59 Piatok

Miesto konania: Slovensko, celé

Dnes sa v katedrálnych, farských a františkánskych kostoloch slávi Sviatok Panny Márie Anjelskej v Porciunkule. Veriaci prichádzajú do kostolov, aby konali pokánie a obnovili svoje rozhodnutie vykročiť na cestu veľkej svätosti. Tento zvyk má svoj pôvod v Assisi a súvisí s viacerými významnými udalosťami zo života sv. Františka.

Čo je to Porciunkula?

Porciunkula je jeden z troch kostolíkov, ktoré sv. František vlastnoručne opravil potom, ako k nemu prehovoril ukrižovaný Ježiš z ikony kríža slovami: „František, oprav môj dom, lebo sa rúca.“ Neskúsený mladík si spočiatku myslel, že Kristus ho posiela opravovať zanedbané a poškodené chrámy. Obnovil Kostol sv. Damiána, Kostol sv. Petra i najmenší z troch kostolov – Porciunkulu. Trocha neskôr pochopil, že povolanie „opraviť Boží dom” bolo pozvaním k obnove Cirkvi.

Prečo má tento kostol taký nezvyčajný názov?

Slovom Porciunkula ho nazývali ľudia oddávna. Doslovne toto slovo znamená „malý kúsok zeme”. Má názov, ktorý je ľudovým výrazom pre niečo veľmi skromné. Kostol vznikol ešte v roku 576. František sa pri ňom od roku 1206 zdržiaval so svojimi prvými spoločníkmi a postupne ho opravoval. Bol tak skromným chrámom, že priam zosobňoval hlavnú myšlienku povolania menších bratov – bytie menšími (minorita). Františka silno oslovilo tajomstvo Máriinho života, ktorému je chrám dedikovaný – Panna Mária, Kráľovná anjelov. Mária žila na tejto zemi v úplnej prostote a jednoduchosti ako ponížená služobnica Pána, preto bola v nebi povýšená veľmi vysoko, až nad anjelov.

Ako sa Porciunkula stala hlavným kostolom rehole menších bratov?

V roku 1209 potvrdil pápež Inocent III. Františkovi a jeho prvým spoločníkom ich spôsob života. Toto cirkevné uznanie vytvorilo predpoklad rozvoja charizmatického spoločenstva vznikajúceho okolo sv. Františka, pretože ním Cirkev uznala, že nie sú kacírmi. Skupinka kajúcnikov sa potom mohla smelo rozísť na misijné cesty. Spoločenstvo rástlo a onedlho bolo už nutné konštituovať ho ako katolícky rehoľný rád. Krátko po schválení spôsobu života menších bratov požiadal František benediktínskych mníchov z hory Subiaco, ktorým Porciunkula patrila, aby mu dovolili urobiť z nej duchovné centrom svojho spoločenstva – matku a hlavu rehole menších bratov. Benediktíni boli ochotní tento kostolík nezištne darovať. František ale nesúhlasil. Nechcel, aby bratia na tejto zemi niečo vlastnili. Dohodol sa s mníchmi, že kostol im bude prenajatý a za jeho používanie zaplatia každý rok košíkom rýb.

Čo významné sa udialo v Porciunkule?

Porciunkula je miesto, kde sv. František pochopil, k čomu ho Boh povolal. Tomáš z Celana, najstarší životopisec sv. Františka hovorí: «Jedného dňa, keď sa v tomto kostole čítala evanjeliová stať o poslaní apoštolov kázať, svätec, ktorý tam bol prítomný a rozumel zmyslu state iba zhruba, po omši poprosil kňaza, aby mu stať vysvetlil. Kňaz mu ho okomentoval bod po bode. A keď František počul, že Kristovi apoštoli nemajú vlastniť ani zlato ani striebro ani peniaze ani nemajú nosiť kapsu ani chlieb ani palicu na cestu ani nemajú mať obuv ani dvoje tuniky ale majú iba kázať Božie kráľovstvo a pokánie, okamžite jasajúc v Duchu Svätom vykríkol: „Toto chcem, toto požadujem, toto túžim konať celým mojím srdcom!“»

S týmto miestom je spojených mnoho pekných príbehov a legiend. Jedna hovorí, že sv. František tam raz prežíval silné telesné pokušenia. Zvíťazil nad nimi tak, že vybehol von a nahý sa hodil do kríkov ruží. Tie si však Františka natoľko vážili, že ihneď skryli svoje tŕne a obnažené telo svätca neporanili. Na pamiatku tohto zázraku sa pri kostole dodnes udržuje nádherná záhrada plná ruží.

Preču sú odpustky z Porciunkuly výnimočné?

V 13. storočí nebolo pre kresťanov ľahké získať odpustky. Muselo sa putovať do Svätej zeme, do Ríma, alebo na hrob sv. Jakuba do Španielska. Inak sa udeľovali len za účasť v križiackych výpravách. Udelenie plnomocných odpustkov pre taký kostol, akým bola Porciunkula, bolo neuveriteľnou senzáciou, ktorá v kresťanskom svete nemala dovtedy obdobu. Dnes sú tieto odpustky rozšírené na všetky františkánske, katedrálene a farské kostoly.

Čo priviedlo pápeža k tak veľkému omilosteniu tohto skromného miesta?

Podľa dobových prameňov stojí za všetkým tajomné stretnutie sv. Františka s Kristom, ktoré sa odohralo počas jednej letnej noci v roku 1216. Celano hovorí: «Sv. František bdel v Porciunkule na modlitbách. Zrazu v kostolíku zažiarilo svetlo a František uvidel nad oltárom Krista odetého do svetla, po jeho pravici Božiu Matku v sprievode anjelov. František vzdal Pánovi úctu poklonou až po zem. Pán sa ho pýtal, po čom túži pre spásu duší. František bez rozmýšľania odpovedal: „Nebeský Otče, aj keď som len nehodný hriešnik, prosím, aby bola všetkým, ktorí prídu do tohto kostola s úmyslom vyznať svoje hriechy a prejaviť skrúšenosť, udelená milosť úplného odpustenia dočasných trestov." „Prosíš veľa, brat František" - povedal Pán. Zaslúžiš si ale viac a viac ti bude dané. Prijímam teda tvoju modlitbu, ale pod podmienkou, že v mojom mene predložíš túto žiadosť môjmu námestníkovi na zemi. A František sa bez otáľania dostavil pred tvár Honória III., ktorý bol v tom čase v Perugii a úprimne mu rozpovedal o svojom videní. Pápež ho pozorne vypočul a dal mu dovolenie. Potom sa opýtal: „Na koľko rokov chceš tieto odpustky?" František rýchlo odpovedal: „Svätý Otče neprosím o roky, ale o duše!" A šťastný chcel odísť, ale pápež za ním zavolal: „A nechceš ani nijaký doklad?" A František odpovedal: „Stačí mi tvoje slovo, Svätý Otče! Odpustenie hriechov je Božím dielom, Bohu prináleží zjaviť toto dielo. Nepotrebujem žiadny doklad, pretože Najsvätejšia Panna je dokumentom, Ježiš Kristus notárom a anjeli svedkami." O nekoľko dní potom v prítomnosti umbrijských biskupov zvolal k zhromaždeným veriacim v Porciunkule: „Túžim, aby ste všetci prišli do neba!"»

Pri Porciunkule vznikol kláštor. Kto v ňom prebýval?

František bol presvedčený, že Porciunkulu miluje Mária pre jej malosť a skromnosť viac, než všetky ostatné chrámy postavené na jej počesť. Rozhodol sa, že pri nej bude prebývať komunita tvorená z najlepších a najvzornejších menších bratov. Jeden z františkánskych prameňov svedčí, aký vysoký štandard duchovného života od nich požadoval: «V Porciunkule bola dodržiavaná tá najprísnejšia disciplína v dodržiavaní ticha, pracovnej morálky a všetkých ostatných nariadení platných v rehoľnom živote. Žiaden brat nemal dovolené vstúpiť svojvoľne do Porciunkuly, iba ten, kto bol do tohto kláštora zvlášť vybraný. František sem povolával bratov zo všetkých kútov sveta, aby tu boli v zbožnosti a každej dokonalosti príkladom pre všetkých ostatných bratov. Bolo absolútne zakázané, aby tam vchádzali svetské osoby. Nechcel, aby sa bratia, ktorí tu prebývali, odtŕhali od kontemplácie nebeských vecí a zaoberali sa vecami svetského charakteru. Na tomto mieste nikomu nebolo dovolené vyslovovať slová nenávisti, ani len citovať podobné veci, ktoré by vyslovil niekto iný. Bratia, ktorí tu prebývali, boli vo dne v noci zamestnaní chválou Boha a žili anjelským životom, rozvoniavajúc ľúbeznou vôňou.»

Je pravda, že František umrel v tomto kostole?

Áno, umrel tesne v jeho blízkosti. František z Assisi si vybral Porciunkulu za miesto svojho tranzitu, prechodu. Pokladal ju za otvorenú bránu do neba, preto kázal, aby ho tesne pred smrťou priniesli až pred ňu. V noci z 3. na 4. októbra odišiel k Bohu v kruhu bratov ležiac na holej zemi, v úplnej skromnosti a chudobe, len pár krokov od tohto kostolíka. Miesto jeho smrti pripomína dnes tzv. „kaplnka tranzitu“ zriadená v novej monumentálnej bazilike, ktorá prikryla starý pôvodný kostolík a celé jeho okolie.

Ako dnes Porciunkula inšpiruje františkánov a ostatných veriacich?

Dvojakým spôsobom. Prvým je čerpanie milostí, ktoré Kristus prisľúbil na príhovor sv. Františka. Milióny ľudí po celom svete konajú na sviatok Porciunkuly úprimné pokánie a vracajú sa na cestu svätosti. Druhým spôsobom môže byť to, že veriaci kresťan si zvolí ideu života komunity z Porciunkuly ako svoj vlastný životný program. Táto myšlienka uchvátila veľkého františkánskeho svätca minulého storočia, sv. Maximiliána M. Kolbeho. Vo svojej vlasti i v japonskom Nagasaki vytvoril kláštory, ktoré vyhlásil za územia patriace výlučne Božej Matke – Nepoškvrnenej. V týchto kláštoroch zhromaždil bratov, ktorí boli ochotní usilovať sa o najvyšší ideál svätosti. Požadoval od nich veľkú horlivosť a veľmi vysoký level asketizmu. Tieto kláštory rýchlo rástli a boli ohromne plodné v apoštoláte, ktorý by sme dnes nazvali „nová evanjelizácia“. Pritom však vynikali príkladnou zbožnosťou a odstupom od vonkajšieho sveta. Pre všetkých kresťanov, aj pre tých, ktorí nevstupujú do kláštora, vytvoril otec Kolbe hnutie Rytierstvo Nepoškvrnenej (M.I.). Jeho členovia sa snažia žiť ideálom života v Porciunkule tam, kde sa nachádzajú. Úplne sa zverujú Panne Márii, ktorú nasledujú v malosti a jednoduchosti, usilujú sa o veľkú svätosť vo svojom živote a stávajú sa v jej rukách nástrojmi na obrátenie a posvätenie celého sveta.

Zdroj: https://www.farnostspisskystvrtok.sk/post/__por